Kúria Pála Szinyei Merse

PRÍBEH KÚRIE
 

Na konci starého panského parku v Jarovniciach stojí prízemný dom so stĺpovou verandou, ku ktorej vedie široké schodisko. Mnohí mu hovoria „kaštieľ“, ale kaštieľ je iná, staršia budova pri kostole. Tento dom je kúria. Postavil si ju maliar Pál Szinyei Merse podľa vlastných plánov, pre vlastnú rodinu a s pomocou jarovnických ľudí. Toto je jej príbeh.

PREČO SA ROZHODOL STAVAŤ

Pál Szinyei Merse (1845 – 1920), autor slávneho obrazu Majáles, žil v Jarovniciach od svojich ôsmich rokov. V roku 1873 sa oženil so Zsófiou Probstnerovou. Mladí manželia sa ešte na jar 1874 chystali do Mníchova, kde maliar študoval a pracoval. Jeho obrazy však vo Viedni neuspeli, a keď v októbri 1875 zomrel jeho otec, rozhodol sa zostať doma.

Starý rodový kaštieľ podľa rodinnej tradície pripadol najmladšiemu bratovi Istvánovi. Pál si preto na konci parku postavil vlastný dom. Jeho pravnučka, historička umenia Anna Szinyei Merse, to opísala takto: „Uznal, že proti osudu bojuje márne, a preto sa zariadil v Jarovniciach. Dal si na konci parku postaviť nový dom s osobitným ateliérom, okolo neho vysadil záhradu a natrvalo zostal doma.“

MALIAR AKO STAVITEĽ

Architekta si nenajal. Pôdorys kúrie kreslil sám a v jeho skicári, ktorý dnes uchováva Maďarská národná galéria v Budapešti, je niekoľko variantov pôdorysu a nárysy priečelia. Otec od každého zo synov vyžadoval, aby sa vyučil nejakému remeslu, a Pál sa vyučil za tesára. Pri stavbe sa mu to zišlo.

Jeho dcéra Rózsi zapísala: „Dom dal postaviť úplne podľa vlastných plánov, aj rozmery určil sám. Každú prácu kontroloval, od základov cez krov, kladenie škridiel a stavbu komínov až po kanalizáciu. Rozumel všetkému a hneď spoznal, keď niečo pokazili.“

Celú stavbu si zapisoval do malého vreckového zápisníka širokého necelých sedem centimetrov. Ten sa zachoval a my sme ho mohli prečítať. Účty v ňom vedie po maďarsky, ale keď píše o miestnych ľuďoch, o kameni a o lámaní, prechádza do šarištiny: „za lámanye kamenyoch“, „ktore som zjednal“, „na deski i lati“. Stavbu viedol v jazyku ľudí, ktorí ju stavali.

KTO KÚRIU POSTAVIL

Vďaka tomuto zápisníku po prvý raz poznáme mená ľudí, ktorí kúriu postavili.

Prvá práca sa začala 24. marca 1877. Základy a pivnicu kúrie vykopali rómski obyvatelia Jarovníc za dohodnutých 50 zlatých. Po nich nastúpili ďalší nádenníci.

Kameň lámali a dovážali Kropuch, Fabián, Šeďo, Marton starý a Marton mladý. Maliar ich mená a počty siah kameňa zapisoval po šarišsky.

Tehly pálil Kvassanyi, a to priamo pri stavbe v poľnej peci. Maliarovi ich odovzdal 41 736 kusov. Vápno, spolu 434 sudov, doviezol Babej. Stavebné drevo dodal Sedlák, duby z vlastného lesa rodiny rezal Molnár. Piesku bolo vyše dvesto vozov.

Hlavným murárom bol majster Suga zo Sabinova, ktorý na stavbe pracoval od jari až do decembra. Pece postavil pruský kachliarsky majster Mitrasch. Izby vymaľoval izbový maliar, ktorého dal maliar doviezť.

10. APRÍLA 1877, O TRETEJ POPOLUDNÍ

Najkrajší zápis v celom zošite je krátky. Maliar ho zapísal medzi účty za piesok a pílenie dubov:

„Desiateho apríla o tretej hodine popoludní bol položený základný kameň. Oldomáš – 10 zlatých.“

Desať zlatých nebola malá suma. Tehliar dostal štyri zlaté za tisíc tehál, takže oldomáš mal hodnotu vyše dvetisíc tehál. Položenie základného kameňa sa v Jarovniciach oslávilo spolu s ľuďmi, ktorí na stavbe robili.

JEDNA SEZÓNA

Kúria vyrástla za jedinú stavebnú sezónu. Počas leta maliar zapisoval aj výdavky na robotníkov, napríklad „za spiritus“ a „za kapustu“. Poslednú platbu vyplatil murárovi Sugovi 1. decembra. Doložené výdavky prevyšujú päťtisíc zlatých, čo bol vtedy približne sedemnásobok ročného platu úradníka. Na jeseň 1878 sa rodina do nového domu nasťahovala.

Dom mal osem izieb a veľkú sieň. V suteréne boli izby služobníctva, kuchyňa, práčovňa a pivnice na zeleninu, ovocie a víno. Jedáleň bola vymaľovaná v pompejskom štýle s červenými poľami a ornamentmi. Krbová izba bola tmavozelená a rímsu krbu niesli dve karyatídy. Na verandu obrátenú do záhrady viedlo veľa schodov. V lete po oboch stranách stáli južné rastliny, ktoré v zime prezimovali v skleníku. Asi dvesto krokov od domu stál ateliér, ktorý Jarovničania volali „maľareň“.

AKO SI NA KÚRIU SPOMÍNALI JEHO DETI

Dcéra Rózsi napísala: „Na mieste holej pustatiny vyčaroval veľmi pohodlný, pekný domov. Aj okrasnú záhradu vytvoril takpovediac z ničoho.“

Syn Félix si pamätal, že kľúče od maľarne viseli na klinci pri dverách jedálne. Pamätal si aj to, že v maľarni viseli Majáles a ďalšie obrazy bez rámov, pribité na stene štyrmi klincami. V zime sa maľareň nedala dobre vykúriť, a preto otec maľoval v salóne kúrie. Tam podľa Félixa v roku 1881 za pár minút vznikol obraz Tanec víl. Keď bol Félix desaťročný, jeho strýko namaľoval kúriu a mladú záhradu z okna ateliéru. Na tom obraze malý Félix práve strieľa na vranu.

Vnuk Pál opísal záhradu. Dedo ju komponoval ako obraz: husté a otvorené časti sa striedali, pri dome rástla veľká lipa, záhradou tiekli dva potoky s tromi mostíkmi a nízke kríky na okraji otvárali výhľad na lesy smerom na Sviniu. Zapísal aj to, že dedo nikdy nenamaľoval ani jeden kút starého parku pri kaštieli. Všetky jeho záhradné motívy pochádzajú zo záhrady pri kúrii. Maliar tu namaľoval obrazy Veranda (1902), Jarovnická kúria (1911) a jeden z posledných, Ticho (1918).

Kúria zažila aj smútok. Dve malé dcérky tu v rokoch 1881 a 1882 zomreli na záškrt. V roku 1920 tu zomrel aj samotný maliar a je pochovaný na jarovnickom cintoríne.

Jeho pravnuk Félix navštívil Jarovnice v roku 1974 a obci potom napísal:

„Bol som šťastný, keď som našiel našu záhradu. Stále stojí dom, ktorý postavil môj starý otec a stará mama. Stojí stará lipa aj breza, ktoré zasadili oni. Tento majetok nám už nepatrí, ale spomienky ostali a Jarovnice sú mi také milé ako vtedy dávno.“

150 ROKOV

10. apríla 2027 to bude presne 150 rokov, odkedy sa v Jarovniciach o tretej popoludní položil základný kameň kúrie. Kúria je od roku 2013 národnou kultúrnou pamiatkou a obec Jarovnice pripravuje jej obnovu. Chceme, aby dom, ktorý postavili ruky jarovnických ľudí, opäť ožil a slúžil obci aj návštevníkom.

Spracoval: Michal Šľachta

Pramene: stavebný zápisník P. Szinyeiho Merse (XII. skicár, Maďarská národná galéria, Budapešť); spomienky Rózsi Szinyei Merse, syna Félixa (1948) a vnuka Pála; edícia korešpondencie Anny Szinyei Merse (1989); S. Meller (1931 – 34).